Škoda MTB Cyklomaratón Topoľčianky

Vo štvrtok 29. augusta sme si spoločne s necelou 500kou pretekárov a pretekárok pripomenuli Slovenské národné povstanie trochu netradičnou formou - pustili sme sa do boja s kilometrami a výškovými metrami.

Udialo sa to na troch tratiach maratónu organizovaného športovým klubom Topoľčianky v spolupráci so Škoda Auto Slovensko a Slovenským zväzom cyklistiky (SZC).

Nabitá eufóriou po úspešnom odjazdení najdlhšej trate Krejzi (116 km a 4000 v. m) na tohtoročnom Horale som si z propozícií hlásiacich 66 km a 1500 v. m naozaj nerobila ťažkú hlavu. Ako sa však hovorí, každé preteky si nájdu svoj spôsob, ako ťa „rozsekať“…


Na oboch maratónoch som mala svoju premiéru a ako to už býva, človek sa snaží čo najviac si o trati naštudovať vopred z dostupných zdrojov. Tak som sa aj ja dozvedela, že v Topoľčiankach na nás čakajú okrem širokých zvážnic a asfaltových úsekov aj obávaný strmý výšľap k hradu Hrušov (a to hneď dvakrát) a početné singláče, na ktoré som sa úprimne tešila.

Členovia odboja divízie WLRM

Z nášho tímu WLRM sa do služby prihlásili 4 pretekári: Ja, Matúš G. a Ľubo Murárik na dlhú a Marcel M. na strednú trať. Okrem pretekárov nás sprevádzala aj Katka, ktorá ochotne prevzala úlohu supportu, za čo jej patrí veľká vďaka od celého tímu.

Čo sa ambícií týka, Ľubo išiel zabojovať o celkové prvé miesto, Matúš si šiel preveriť, ako na tom je s kondičkou pred záverom sezóny a ja som po triezvom zhodnotení štartovnej listiny vytušila, že ma čaká tvrdý boj o tretie miesto. Dlhá trať bola zaradená aj do série Slovenského pohára MTB XCM, no prilákala len 7 žien (z celkového počtu cca 100 pretekárov), takže sme boli vyhodnocované spoločne v jednej kategórii.

O 10-tej ráno zaznel štartovný výstrel a od tohto momentu chalani na čele dlhej trate tlačili na pílu, ako keby ich poháňalo niečo viac než len energia z raňajok. To sa napokon odzrkadlilo aj na ich skvelých výsledkoch. Víťaz Tomáš Višňovský dorazil do cieľa za neskutočné 2 hodiny a 38 minút. Náš Ľubo Murárik mu celý čas šliapal na päty a prešiel cieľovou páskou ako druhý, so stratou iba dve minúty. Tretí v poradí, Karel Hartl, takisto držal vysoké tempo a zaostal za víťazom len o 5 minút.

Mlieko, špenát a iné patálie

Viacerým sa na trati nevyhli ani drobné nepríjemnosti či pády. Ostré odklopené zákruty na úzkych singláčoch nás pozývali k prehliadke okolitých porastov mimo trate. Na zvážniciach za kolesami pretekárov sa vírili kúdoly prachu a vytvárali (doslova) dychberúce kulisy.

Nezľutovalo sa nad nami ani poludňajšie slnko, ktoré nás „grilovalo“ na úsekoch vedených po lúkach a mimo lesa.


Ja som sa snažila ukotviť hneď od štartu čo najviac vpredu a tepy mi preto rýchlo vystrelili do výšin, odkiaľ sa aj vďaka horúčave a nedostatku tekutín nechceli ani za nič vrátiť späť dolu (Garmin mi nameral vyše 2 h v zóne 5, doplnené o necelú hodinu v zóne 4 a aby ste mali kompletné údaje, celé preteky mi trvali 3 h a 44 min).

Trochu ma rozladil aj defekt, ktorý som dostala už pri prvom prejazde cez ostrejšie kamene (našťastie som pred pretekmi prešla na bezdušáky a mlieko si s dierkou, po troche teatrálneho striekania na všetky strany, poradilo). Nohy som ale mala dobré a neprestávala som si veriť.


Zlom nastal, keď sme v menšej skupinke pretekárov zle odbočili a ocitli sa na hlavnej ceste smerom do Skýcova. Tam sa za nami pustila aj ďalšia pretekárka Nikoleta. Keď sme sa s Nikol pred štartom zoznamovali, stihla mi prezradiť, že toto budú jej prvé dlhé MTB preteky. Zrejme preto som ju neprávom trochu podcenila a prekvapilo ma, že sa drží v tak tesnom závese (napokon Nikol obsadila úctyhodné 4. miesto).

Kým sme sa vrátili na trať, všimla som si, že nás predbehla aj skúsená pretekárka Adela a môj morál šiel razom dolu ako akcie špenátu po objavení chyby v desatinnej čiarke*.

Doteraz som si strážila 3. miesto (za majsterkou Slovenska Martinou Krahulcovou a už asi legendárnou Jankou Keseg Števkovou), ale po tomto extempore som netušila, na čom som a jasne si spomínam, ako som nahlas lamentovala, že preteky sa pre mňa skončili.

Ohlásené stúpanie býva v propozíciách skôr prestrelené, v Topoľčiankach to bol zrejme ten druhý prípad.

Frustrácia sa ma našťastie nedržala dlho a už pred prvou občerstvovačkou som bola opäť odhodlaná predbehnúť každého, na koho mi v ten deň nohy stačili. Bohužiaľ to znamenalo nezastaviť sa na doplnenie tekutín, čo som veľmi rýchlo oľutovala. Pred sebou som mala ešte celé jedno kolo, kým som sa k tomuto bufetu opäť prebojovala. Ísť 35 km v horúčave na jeden bidon, navyše vo vysokom tempe, bola taktická chyba hodná úplného amatéra. Možno to ale odradilo dievčatá, ktoré sa po bufet držali tesne za mnou, lebo zvyšok pretekov som už žiadnu z nich nezahliadla.

*Hoci špenát je zdravý a obsahuje množstvo dôležitých živín, nie je extrémnym zdrojom železa, ako sa kedysi verilo aj vďaka influencerom, akým bol Pepek námorník. Príbeh s posunutou desatinnou čiarkou je však údajne len mýtus.

Do bidonu hlboko a do cieľa ďaleko

Tak, ako som sa spočiatku na singláče tešila, tak mi už v polovici pretekov liezli na nervy. Zrejme za to mohli dve veci: prvou je už spomínaný suchý šmykľavý terén, čo nie je moja šálka kávy a za druhé to, že dlhá a stredná trať sa od druhého kola spojili, a tak sme veľakrát zostali blokovaní početnými skupinkami pomalších jazdcov.

Napriek tomu, že všetci boli ohľaduplní, sú miesta, kde sa jednoducho predbiehať buď nedá, alebo to je extrémne vysiľujúce (takto som napríklad predbehla žľabom skupinu jazdcov pred druhým stúpaním na Hrušov a moje nohy sa mi neskôr „poďakovali“ kŕčmi).

Posledné kilometre pred cieľom sa mi už vliekli ako sopeľ a po ničom som netúžila viac, než mať to už konečne za sebou. Na dlani ma začal štípať pľuzgier, čo je úplná novinka v etalóne mojich cyklistických zranení a ani doplnené zásoby vody a elektrolytov mi už nestačili. Posledné kvapky z bidonu som vyžmýkala niekde v pomyselnom finálnom kopci dúfajúc, že zjazd do cieľa už nejako prežijem aj nasucho.


Je dobrým zvykom, že ohlásené stúpanie býva v propozíciách skôr prestrelené než naopak, v Topoľčiankach to bol zrejme ten druhý prípad. Posledných 200 „bonusových“ výškových metrov som teda náležite preklínala. Konečné údaje z aplikácie Strava ukazovali 65,6 km a 1680 v. m. Nebola som však jediná, ktorá na trati zablúdila, a tak som sa ani v tomto nestala rekordérom na trati...


V cieli ma už čakali tímoví kamaráti a hosteska mi podala vychladenú plechovku nealko radleru, ktorý sa do mňa doslova vsiakol. Keď som sa trochu spamätala, využila som možnosť osprchovať sa, čo mi naozaj padlo vhod, pretože som bola od hlavy po päty pokrytá prachom, ktorý ešte zafixovalo mlieko z defektu.


Po sprche už zo mňa bol nový človek a mohla som sa pridať k ostatným, ktorí si užívali zázemie pretekov v chládku pod prístreškom. Pripravené občerstvenie, takzvané „slovenské ryžoto“, mi po hlaďákoch z pretekov chutilo, ako keby ho pripravil samotný Pohlreich (napriek skromnému prídelu 1 ks kyslej uhorky na porciu a bez chýbajúceho strúhaného eidamu udeľujem extra body za kovový príbor namiesto jednorazového).

Oprotisediaci si zo mňa robili žarty, že hltám, ako keby som prišla z dlhej, na čo som im s plnými ústami len niečo zamrmlala a ďalej som sa venovala svojmu tanieru, aby som stihla dojesť ešte pred dekorovaním víťazov.


Napriek nezdarom sa mi predsa len podarilo obsadiť vytúžené 3. miesto medzi ženami.

Na pódiu som mala pocit, že tentokrát to nebolo zadarmo ani pre jednu z nás. Martina (2. žena) zle odbočila pár kilometrov pred cieľom a vyšla si o kopec naviac, čo ju zrejme stálo prvenstvo, Janka (1. žena) posledné kilometre bojovala s vlastným žalúdkom a ja som si siahla na dno a okrem medaily a intenzívneho zážitku som si domov odniesla aj mierny úpal.

Tento rok mám v kalendári už len jedny preteky, ktorých trať dobre poznám a plánujem si ich predovšetkým poriadne užiť. Myslím, že si teda môžem dovoliť aj trochu predčasne zabilancovať a priznať, že Topoľčianky boli pre mňa najťažším podujatím sezóny.


Technicky náročná trať, vysoké teploty, taktické chyby... Ani na navigáciu sa nedalo spoľahnúť, lebo ju totálne zblbla trať s opakovaním kola. Nedá sa ani povedať, že by bolo málo regulovčíkov, alebo že by slabo vyznačili trať, no tí, ktorí sme tam pretekali prvýkrát a netušili sme, do čoho ideme, sme mali citeľnú nevýhodu (už len fakt, že viacerí zišli z trate na rôznych úsekoch o niečom vypovedá).

Každopádne si nesiem veľa ponaučení a ak sa na budúci rok odhodlám opäť postaviť čelom tejto výzve, nenechám už nič na náhodu.

Prvé miesta na 66 km trati:

Muži:

1. VIŠŇOVSKÝ Tomáš - 2:38:41
2. MURÁRIK Ľubomír - 2:40:42
3. HARTL Karel - 2:43:51

Ženy:

1. KESEG ŠTEVKOVÁ Janka - 3:16:21
2. KRAHULCOVÁ Martina - 3:16:48
3. BABAČOVÁ Bianka - 3:44:20

Celkové výsledky pretekov si môžete pozrieť na tomto odkaze a záznam mojej jazdy v sekcii Výjazdy.